Návšteva Serralves je vždy prechádzkou priestorom, v čase alebo v čase priestoru.

Prechádzka sa začína na najvzdialenejšom východnom konci parku – práve tam, kde sa teraz stavia „Casa do Cinema“ – mierne stúpa a privádza nás do korún stromov, ako nám zem uteká pod nohami, stúpa k nebu. Priblížime sa ku korkovníku, bez toho, aby sme sa ho dotkli, obídeme jeho hrubý korkový kmeň a pokračujeme ďalej k elegantnej sekvoji.

Takmer sami letíme, blížime sa k nejakým vtáčím kŕmidlám. Zahliadneme plachého divého holuba, kosa šplhajúceho sa medzi konármi a sojku, ktorá akoby poskakovala vo vzduchu. Počujeme tlkot ďatľa, ktorý hľadá hmyz v kôre stromu. Pochopíme, že strom je svet sám o sebe, plný života. Rozmanitého a zložitého života.

Konštrukcia, chodník, zábradlie splývajú s kmeňmi a konármi. Časom sa budú čoraz viac podobať a chodník bude nakoniec taký, akoby tu bol odjakživa. Ako rastúci strom, ktorý si prirodzene presadzuje svoje miesto.

Carlos Castanheira

Text a Foto: www.carloscastanheira.pt